Via Futura - Marmolada

Po ročnej prestávke sme opäť zavítali na starú dobrú Marmoládu. Veľké plány preliezť Specio di Sara museli ísť bokom, keďže som si tak mesiac dozadu trocha dosť natiahol prst. Vyberáme  teda papierovo o čosi ľahšiu Giordaniho cestu Futura 7a+, 27 dlžok,RS4  ktorá dolieza na vrchol Pilastro Tatiana. Úryvky zo sprievodcu ako „esclusiva arrampicata libera“ nás ubezpečujú že je to dobrý výber. Po cestach Excalibur a Irreale nás predsa od Giordaniho nemôže už nič prekvapiť vyhlasujem s úsmevom (po troch dĺžkach by som to hneď zobral speť). Jediné čo mi vŕtalo v hlave bolo, že som na nete nikde nenašiel ani jednu jedinú zmienku o opakovaní tejto línie. Cestou do bivaku stretáme pár lezcov ktorý vyzvedajú čo ideme liezť. Keď som povedal Futura tak hneď vedeli o čo sa jedná „ááááá Giordáni + dlhé vykecávanie po Taliansky(taliansky samozreme nerozumiem)“ na záver len zaželali Good luck a pobrali sa. Lezci to poznajú tak sa to hádam leze nahovárali sme si.

Ráno budík o 4.00 rýchlo dačo pojesť a už sme makali pod nástup ktorý je hneď vedľa cesty Tempi Moderni. Prvé dĺžky za 5, 5+ sú na svoju obtiažnosť riadny boj, nahováram si že to len na začiatku troška prestrelili keď boli ešte oddýchnuti. Tretia dlžka je klúčová za 7a+, 40m. Istenie viac ako chabé jedna skoba, a polcentimetrové hodiny vysoko nad hlavou trčí starý čok, dva nity  ktoré tu majú byť sú v nedohladne. Skúšam to preliezť na onsight ale po zúrivom boji padám z madla ktoré som pri podskoku zle trafil. Hodinky aj skoba vydržali, super. Otestoval som ich následne aspoň 5,6-krát kým som konečne zapol starý čok. Nevypadal bohvieako spoľahlivo ale seknutý musel byť riadne kedže podržal tri odskoky kým som konečne doliezol k prvému nitu odtial už vypadalo všetko lahšie. Tak ma Evka spúšťa na štand a dávam prvý pokus o PP. Nič! Druhý pokus a zase nič. Pozerám na mobil a zisťujem že sa tu už motáme skoro 2 hodiny. Beznádejný pohľad nad hlavu do nasledujúcich 800m a viem, že to dnes už nemá zmysel pokračovať ďalej a tak aspoň dobojovávam celú dlžku AF na ďalší štand na ktorom je len jedna skoba a obviazané tenučké hodinky asi ešte z prvovýstupu. Úplne som pochopil prečo je na štande pod touto ťažkou dlžkou zlaňák s asi siedmimi slučkami a karabínou. Využívame ho aj my a zdrháme odtiaľ s cieľom vrátiť sa sem ďalší deň. Neviem či bolo v celej Rybe toľko bouldrových krokov čo tu v jednej 40m dlžke. Obtiažnosť  by sedela tak 7b+, ak to zrovnám s Irreale alebo Rybou.

Druhý deň stávame zase o 4.00 rýchle utekáme na nástup. Prvé dlžky za 5 sú tuším ťažšie ako predošly deň. Plný nadšenia sa púšťam na RP do klučovej dĺžy. Boulder po prvý nit preliezam úplne na hranici možností, odtiaľ traverzík po nechtoch k druhému nitu pri ktorom idú odpadnúť nohy a už len dolezík oblou špárou. Super aspoň že RP to šlo. Evka len krútiac hlavou dolieza na štand  hneď za mnou a vyťahujeme sviňu.  Najťažšie máme za sebou, časovo stíhame, ide sa ďalej.  Nasledovali však dĺžky ktoré som riadne nechápal. Či to bolo za 5+ alebo 6b+ bolo úplne skoro to isté akurát s rozdielom odistenia. „Bella roccia“ uplne vymizla a začal boj s lokrami a totálne neolezenou skalou. V 7. Dlžke bola asi metrová šupina prilepená v kúte. Pri jej obliezaní som ani nedýchal od strachu. Štandy sú kapitola sama o sebe, maximálne jedna skoba ale častejšie nič. Vždy bolo treba šetriť matroš na kvalitný štand aby nedošlo k prúseru. Cesta sa pomaly kľukatila hore až sme sa ocitli tesne vedľa cesty Tempi Moderni. Tu sa nachádzala jedna z najkrajších dĺžok v ceste za 6b+. Kolmá kompaktná 30m platňa kde som zdola nevidel jedinú možnú šancu ako preraziť nahor. Postupne sa však vynárali dierky a dokonca aj dve skoby ktoré riadne potešili. Ešte dve nenormálne ťažké rozbite dlžky za 5+ a boli sme na polici.

Bolo 17.30. Časovo za svetla nemáme šancu doliezť navrchol. Rýchle rozhodovanie čo spraviť. Bivakovať?Nebivakovať? Vršok je max do 5+ to dáme aj s čelovkami. A tak sa rozhodujeme pokračovať bez bivaku. Ešte tu je však jeden problém  z ďalšej dĺžky tečie v kúte vodopád a tak volím oblezenie  tejto dĺžky za 6a+ dlžkou za 6b+ z Moderne Zeiten.  Následne sme spať natraverzovali do našej cesty a pokračovali ďalej.Obtiažnosť dlžok za 5 konečne začala poľavovať a podarilo sa nám troška zrýchliť. Po zotmení nám ostávalo vyliezť ešte 7 dlžok z toho dve za 5 a 5+ z ktorých som mal riadne obavy. Pomaly dĺžku za dĺžkou sa motáme hore pri svetle čeloviek. Ako to už potme býva všetko sa strašne spomalilo. Ale aspoň sme sa hýbali a nebola nám kosa ako pri bivaku.  Pod predposlednou dlžkou pozerám na hodiny ktoré ukazujú 2.00 ráno. Automaticky sa nám začalo zívať.  Posledná dĺžka za 5+ naháňala strach oprávnene. 50 m v neolezenej rozbitej kolmej skale, ľadový vrcholový vietor, zle odistitelné, to všetko strašne komplikovalo postup. O 4.00 sme konečne na vrchole. Akurát začína svitať. Zostupovať sa nám v ľadovom vetre moc nechce a tak chvílku čakáme v závetrí na slnko ktoré nám dodáva potrebnú energy na zostup. Celkom rýchlo zbehávame dole do Passo Fedaya kde dávame zaslúžené pivo a apfel strudel ktoré k sebe pasujú ako päsť na oko. Za zmienku stojí ešte Evkin „super“ nápad po asi minútovom stopovaní  ísť pešo do Malgy Ciapely aby sme zistili ako to je pešo dlho. A tak sme zistili že po 28 hodinách na nohách je to strašne(bez vulgarizmov) dlho.

P.S Ani vo sne by ma nenapadlo že sa dá v dlžkach za 5, 5+ nakúpiť ako v previsnutej osmičke :))))