Patagonia 2016

        Život v Chaltene sa pomaly, ale isto vlečie ďalej a náš pobyt v tejto mekke lezenia sa blíži ku koncu. Keď píšem tieto riadky, ostáva nám presne 9 dni do odjazdu. Myslím, že obaja sa už nevieme dočkať. Stále mám pred očami ten prvý šok, keď nás autobus vyhodil pred kempom, a my sme ostali bezradne stáť na ulici - dvaja gringovia (v prekl. cudzinci) s obrovskými sviňami. Odvtedy tu už poznáme každý jeden kút, ulicu, krčmu, cukráreň, obchod. Tieto veci zostávajú rovnaké, na rozdiel od ľudí, ktorí sa tu stále menia. Po 15 dňoch zlého počasia vymizla už aj tá najzaujímavejšia skupina - lezci. 

        Ale poďme pekne od začiatku až na nástup do bivaku Niponino. 30 kilové batohy, sme mali zbalené ako Izraelci na trek. Obaja hneď veľké oči, prišlo pekné počasie, dáme 3 cesty na rozlez. Pre istotu zoberieme aj komplet veci do zimy - zbrane, mačky, 8 šróbov. Prihodíme aj sprievodcu, ktorý váži pol kila, zoberieme termosku, stan... Lezca, ktorý je v Patagónii prvýkrát, spoznáte jednoznačne podľa veľkého batoha. Náš prvý patagónsky nástup trval 9 hodín. Hneď ráno sme naliezli do Voie des Benitiers, 7b+. V prvej dĺžke za 6b+ bolo 50 metrov totálnych šupín. Nič pre slabé povahy. Zvyšok cesty už nebol taký dramatický. Najťažšia dĺžka išla celkom ľahko, ale až na druhý pokus. Tak sa nám podarila preliezť prvá 400 m patagónska cesta. Síce len na El Mocho, ale na začiatok sme boli spokojný. Nástup a lezenie nás tak odrovnalo, že na druhý deň sme museli dať rest v najväčšom patagónskom plechu a bezvetrí aky si viete predstaviť. Ďalšia na rade bola cesta Chiaro di Luna na Aguja Saint Exupery. Po trojhodinovom nástupe sme sa rýchlo predrali 800 metrami perfektnej žuly do 6b+ na vršok Exuperyho. Problémy nastali pri zlaňovaní. Museli sme zostupovať v snehu po kolená v lezečkách, pretože sa nám nechcelo celou stenou ťahať topánky. Taká zima na nohy mi už dlho nebola. Keďže nám definitívne došlo jedlo, po tejto ceste sme zavelili na ústup. 18 kilometrový trek z Niponina do Chaltenu s dvojkilometrovou zachádzkou po ľadovci som už radšej vymazal z pamäte. 

        Regenerácia v Chaltene prebehla veľmi rýchlo a po 4 dňoch sme už šliapali dolinou Rio Elektrico do kempu Piedra Negra. Veľkosť batohov sa po predchádzajúcej skúsenosti výrazne zmenšila. V pláne bolo vyliezť Red Pillar, 7a+, 700m na Mermoz od Kurta Alberta a Berna Arnolda, ktorí sú tiež autormi Royal Flushu, aby sme si vyskúšali ich klasifikáciu. Táto cesta je v nenormálnej skale a okrem špár sa tam nachádzajú len 4 metre rajbasu. Po rajbas všetko prebiehalo ako z lezeckej príručky. Všetky 3 dĺžky za 7a+ vylezené štýlom onesight nás dosť povzbudili. Maroš v prvých dvoch parádne zabojoval. Rajbas bol však už na vrcholovej hrane, kde začalo strašne fučať. Nahádzali sme na seba všetko oblečenie a pustil som sa pri pocitovej teplote asi -7°C do lezenia. Samozrejme, hneď som sedel v nite s cencúľmi miesto prstov na nohách aj rukách. Tak nasledoval klasický postup. Naskúšať, rozohriať sa a následne to rýchlo vybehnúť. A bolo po onesighte. Keď som však uvidel posledné 15 metrové vyľadnené a mokré 7a, už ma to vôbec netrápilo. Neskutočný vietor nás rýchlo hnal dopredu. Očistil som špáru od ľadu, vyzakladal a druhým pokusom som to preliezol. Zvyšných 150 m na vrchol sme už rýchlo prebehli. Nasledoval zlaňák, počas ktorého lana „viali“ vodorovne. To človek len tak nevidí! Do bivaku prichádzame neskoro večer. Druhý deň sa budíme dosť neskoro, ale hlavne v nepoužiteľnom stave, tak do večera len varíme a pijeme. Ďalší deň si za 5 hodín vybiehame v krásnom počasí cestu Comesana - Fonrouge 400m, za 6b+ na Aguja Guillaumet a zostupujeme dole do Chaltenu. 

        Poslednú periódu sme využili na prelez cesty Golden Eagel 700m, 7a+ na Desmochadu. Plány boli omnoho ambicoznejšie ako napríklad dať pokus do Royal Flushu kde sme zrejme premárnili podmienky 20-ročia. Tak sa šlo na Desmochadu s tým, že je to posledná cesta pred Royal Flushom. To som ale ešte nevedel, že je to aj posledné pekné počasie. Golden Eagel bol super. Veľa ľudí pokladá jednodňový prelez tejto lajny za super počin. Celá cesta pustila štýlom onesight, parádne špáry sa striedali jedna za druhou. Vršok bol trocha šupinový, ale všetko našťastie držalo. Zlaňák prebiehal už potme a stál nás jedného frienda a 15 metrov lana. V bivaku sme stretli Colina Haleya a Alexa Honnolda, tak aspoň trocha oživenia a brutálnej motivácie do ďalších projektov. Odvtedy len 15 dní bouldrujeme a čakáme na mixové podmienky a hlavne počasie. Ešte som aj na 5 dní ochorel, tak snáď to pri ďalších lezeckých plánoch nebude veľký problém. S odstupom času viem, že sme mali s počasím neuveriteľné šťastie. Keby mi niekto pred odjazdom povedal, že prelezieme tie cesty, čo sme preliezli, tak by som bol strašne rád. Dnes mi však k tomu chýba povestná čerešnička na torte, bol tu na to obrovský priestor. Ale beriem to ako super skúsenosť a ak sa mi sem podarí dostať bude sa veľa vecí odohrávať inak.