Brouillardsky neúspech

Stojíme na kruháčí pri odbočke na tunel do Courmayuru  a darí sa nám celko rýchlo chytiť stopa. Berie nás horský vodca s klientom, ktorý smerujú na Dent du Geant. Radí nám ísť do Val Veney busom ktorý stojí 2E na osobu a presne to aj robíme. Okolo 10.00 už šlapeme zbalení na 5 dní smer Monzino. Náš cieľ Pillier Rogue du Brouillard s cestou Gabarou-Long 7a+ vypadá zdola úchvatne. Doliezť to na vrchol Blancu bola jedna z posledných vecí čo mi Dino radil. Dosť si ten zlaňák z vrchola piliera bral k srdcu. Vraj to tým celé stratilo na hodnote :)))).

 Cestou dobiehame Frantu a Michala z Čiech,  ktorý chcú ísť miestnu klasiku Bonati Ogiony taktiež na vrchol ako my. Na Monzine sa robí evidencia koľko ľudí ide do bivaku tak sme nútení aj my sa zapísať. Rozhodli sme sa ísť na Ecles ešte v ten večer pretože týždňový pobyt na ihlách nás aspoň trošku aklimatizoval. Avšak na začiatku ľadovca stretáme dvoch zostupujúcich Talianov, ktorí nám oznamujú že v bivakoch je 22 ľudí. V batohoch sme mali síce spacáčiky ale ktovie či tam sú dáke police na bivak. Preto sme sa rozhodli zabivakovať pod pekným šutrom tesne pod  prvým ľadovcovým výšvihom. Do 2.00 v noci prešlo okolo nás 5 dvojíc a tak sme radšej celí nervózni  vyrazili aj my aby sa nám ešte ušlo dáke miesto v bivaku. Nakoniec však vysvitlo že tieto dvojky si to dávali rovno z Monzina na Freney a vrchol Blancu. Do bivaku v 3860m prichádzame o 6.00 ráno.Natopili sme vodu a hneď sa ukladame do horného bivaku kde nám ostali voľne už len posledné dve postele zo 6. O 10.00 sa vyhrabávame z bivaku a sledujeme so zatajeným dychom okolitú panorámu. Je to pohľad ktorý ma za náš dvojdňový pobyt ani raz neomrzel. Topíme sneh varíme, pijeme. Pobede sme sa rozhodli  ísť pozrieť ako vypadá aj Freney. Celý náš pobyt spomíname na Šofa. Je to ešte stále riadne neuveriteľné a to už od tejto smutnej udalosti uplynulo skoro rok. Stále nám to pripomína v akej nebezpečnej oblasti sa nachádzame a čo tu znamená zvrat počasia. Je mi strašne ľúto že toto krásne miesto bude už naveky spojené s touto tragédiou. Na hrane Freneyského ľadovca dávame Janovi posledné Au revoir! a odchádzame do nášho bivaku.

 Výška nám nerobí žiadny problém len naše žalúdky začínajú odmietať akékoľvek tekutiny. Obaja dostávame brutálne kŕče do žalúdka a hnačku. Čím sme viacej pili tým sme boli viac dehydrovaní. Počasie sme mali rozrátané presne na jeden pokus, žiadny deň sme nemohli len tak zabiť v bivaku a čakať kým nám prejdú kŕče z vody. Do večera sa z toho spamatávam a celú noc prespím ako babatko. Evka však také šťastie nemala a skoro celú noc nespala vďaka krčom v žalúdku. Ráno hodnotíme naše šance vyliezť už len hocijakú ľahšiu cestu so zlanením ale tie sú skoro beznádejné. Evka je úplne odpísaná a ďalší deň už v bivaku nemôžme čakať pretože sa malo výrazne zhoršiť počasie. S ťažkým srdcom volíme teda zostup na Monzino. Zostup dole strmími ľadovcovími poliami vôbec nebola sranda ale nakoniec úspešne prichádzame na Monzino. Chata je skoro prázdna pretože ďalší deň má byť už len oblačno. Evke sa navečer žalúdok konečne ukludnil a tak sa rozhodujeme ísť si vyliezť aspoň cestu  na Aiguille Croux.  Cesta Euroteam 350 m za 6c je za Direttisimu troška slabá náhrada  ale aspoň sú z vrchola krásne výhľady na Ecles, Freney, Noire.... Po zlaňáku balíme veci a utekáme dole do údolia kde prespávame v lese kúsok od autobusovej zastávky. Ráno ideme prvým busom do Courmayeuru kde sa nám za hodinu a pol nepodarilo chytiť žiadneho stopa a tak sme nakoniec skončili znova na autobusovej zastávke kde si neochotne kupujeme lístky za 14E do Chamonix. Predpoveď na ďalší týždeň je dosť zlá a tak nakoniec končíme náš trojtýždňový výletík o týždeň skôr.  Balíme všetky fidlikátka a prášime 1300 Km smer Trenčín.