Eiger

Pred dvoma rokmi sme s Evkou len z kraja nazreli do severnej steny Eigeru, konkrétne do cesty Le chant du cygne 7b, 900m. Rozmery tejto steny vyrážajú dych. Kto tam neliezol len zťažka si to dokáže predstaviť. Dnes sme to s Marošom naprali rovno do stredu steny, konkrétne legendárnej Heckmaierovej cesty, V, A0. Rozhodnutie vyraziť na Eiger padlo z hodiny na hodinu v pondelok poobede, za 3 hodiny už sedíme v aute smer Švajc. Utorok sa presúvame vláčikom na Eigerglescher, Streda, štvrtok lezenie.

Budík o polnoci ma vytrha z príjemného spánku v malej bivakovacej chatke na Eigergleschery. Rýchle raňajky, pobaliť veci a valíme na nástup. Prvá časť steny asi 600m je ľahké lezenie ktoré ideme z časti solo, z časti naviazaný na jedno lano. Podmienky sú super tvrdý firn škrípe pod mačkami, zbrane pišťia pri každom vyberaní. Jediné čo nám znepríjemňuje život je hnusný vietor. Ešte pred svitaním Maroš nalieza do prvého nepríjemného úseku cesty Ťažkej špáry. Po dlhom boji to prelieza na štand. Mňa zatiaľ brutálne vyfúkalo na štande, slabému klepaniu od zimy nepripisujem žiadnu rolu, veď sme na Eigery, tu musí byť zima. So strašným prepalom preliezam Ťažkú špáru a Maroš naťahuje dlžku pred Hinterstoiserov traverz. Do traverzu sa nanominujem ja. Skala je však totálne suchá, nie je tu žiadny ľad. A tak sa do toho púšťam ako inak holými rukami pri -10 a silnom vetre. Kúsok od ďalšieho štandu my však šmýka skrehnutá ruka a ani neviem ako a už sa hompálam skoro o  8m nižšie pretože expreska sa zviezla po fixe až k ďalšiemu isteniu. Na dáke opakovačky nemáme čas a v momentálnych podmienkach ani chuť a tak to rýchlo po fixe prebieham na štand. Maroš nasledne naťahuje dlžku cez prvé snehové pole pod Eisschlauch a púšťa sa aj do neho. Zatiaľ nás zdola dobieha trojica lezcov a začínajú sa pchať hlava nehlava pred nás. Na začiatku druhého snehového pola chýba trocha ľadu. Maroš to rýchlo prebieha, hneď za ním sa púšťa jeden z trojice Švajčiarov, zvyšný dvaja su zapnútý v mojom štande z troch skôb. Zrazu Švajčiar padá rovno na mňa, zázrakom sa stíham uhnúť a triafa ma len mačkou do nechta na palci. Z vyvalenými očami zazerám na štand v ktorom sme traja a štvrtý do neho naložil. Vďaka bohu 3 skoby držia. Samozrejme týpka hned pri štande otočilo a bez prsáku to napral tak 7m dole hlavou. Vystrašený čakajú na mňa kým odlezem.

 Súčasne sme drtili druhé snehové pole po ktorom nasledoval traverz k Žehličke. Naťahujem dlžku v Žehličke a Maroš dolieza sneh do legendráneho Bivaku smrti. Dávame chvíľku rest ale vietor nás poháňa ďalej. Rýchle dotraverzovávame pod Rampu. Tu ešte naťahujem komínovú dlžku za IV+ rovno pod najťažšiu dlžku v Rampe – Wasserfal. Je totálne suchý a Maroš ho s prehľadom prelieza. Ďalšiu dlžku mám isť ja, ale definitívne to vzdávam pretože sa so mnou začali diať čudné veci. Bolesť hlavy, slabá zimnica, slabosť v celom tele. Maroš teda prekopáva tunel cez sneový vankúš a dolieza ľadom na Rozlámanú rampu ktorá nás doviedla k poslednej dlžke pred Božským traverzom kde sme plánovali zabivakovať. V Bivaku sú už naši obľúbený 3 Švajčiari ktorý nás obehli na snehovom poly. Vyhrabávam v snehu policu, rozkladáme laná a batohy aby sme mali načom sedieť a v topánkach vliezame do spacákov. Varíme čaj, tlačíme do seba dáke slaďoše. Nasleduje nekonečná noc počas ktorej sa stále šmýkam z police dole. V spácaku je celkom teplo. Bolesť hlavy, únava a slabá horúčka do rána však neustupujú. Stále sa ubezpečujem že na vrchnom lane som zvyšných 12 dlžok schopný doliezť. Ráno berie zo steny vrtuľník dákych ľudí, to moc na optimizme neprídáva. Balíme veci a Maroš naťahuje Božský traverz do Pavúka, toho preliezame súčasne pod žľab ktorý nás doviedol pod takzvanú Finálovú špáru. Zdola sa pomaly trúsia ľudia a začínajú liezť hlava nehlava. Ich arogancia nepozná hraníc, pricvakávať sa cez expres do našich založených frendov – no problem. Po finálovej špáre Maroš naťahuje posledné 4 dlžky na vrcholové snehové pole ktorým súčasne doliezame na vrchol. Cítim sa úplne nahovno ale som rád, že som to napriek takým sračkám v akých som bol dobojoval. Na vrchole varíme čaj a dávame sa na nekonečný zostup. Slnko a mokrý ťažký sneh ma úplne dorazili. Hlava mi totálne treští nohy sa mi podlamujú, zima napriek silnému slnku neustupuje. Pár krát sa šmýkam a normálne mám problém dobrzdiť. Maroš je už kdesi dole a ja rozmýšľam ako to vôbec zostúpim. Dva krát asi na 15 min zastavujem a tlačím do seba tyčinky čo ostali aby ma to aspoň trocha vschopilo. Našťastie pod veľkým serákom sa dá dlhý svah zosánkovať na zadku. To mi výrazne pomáha a po asi 4 hodinovom zostupe som konečne dole. V našom bivaku Maroš varí vela čaju čo ma dáva trocha dokopy. Upadám do totálnej kómy. Ráno sa cítim o kapánek lepšie ale dať plánovaný peší zostup z Eigerglescheru do Grindelwaldu hneď vzdávame a vo vláčiku si kupujeme lístky. Cestou dole len vyvaľujeme oči na majestátnosť tejto steny, ktorá sa po 3 dňoch opäť zahalila do sivých mrakov z ktorých začalo snežiť. Obrovský zážitok a lezeckú skúsenosť máme za sebou hor sa na diplomovku a štátnice.