Grand Capucin, Fou, Grandes Jorasses

Výjazd do Chamonix sme načasovali najlepšie ako to len šlo. Počasie: neskutočné, hodiny v robote: odrobené, forma po dvoch týždňoch nelezenia: „najlepšia“. Zo dňa na deň vyrážame spolu s Evkou a Marošom. V Chamonix sa ešte chvíľku rozhodujem kam vyrazíme, nakoniec vyhráva Grand Capucin. Po 5 rokoch chodenia do Chamonix som sa konečne vyviezol lanovkou na Midi. Popod oranžový obelisk Midi , Lachenal , Taculy, Adolphe Rey prichádzame pod Capucin. Trocha dlhší nástup Evke moc nesadol, tak lezenie prvý deň vypúšťa. S Marošom sme si vyliezli na rozlez dve parádne cesty na Trident du Tacul - La Diretta 7a, 200 metrov (OS) a Bonne Ethique 7a, 200 metrov (OS/RP). V Druhej menovanej ceste som mal z pred troch rokov „pitel“ ,keďže mi chýbali veľké friendy,  neodvážil som sa do kľúčovej dĺžky nastúpiť. Tento krát sme takú chybu už nespravili.

Druhý deň máme odvážne plány vo veľmi vyrovnanej ceste Le´Echo des Alpages 7a+ na Grand Capucina. Tento krát v trojici hľadáme nástup do Echa. Prvú dĺžku za 7a+ je umenie objaviť. Myslím, že veľa ľudí nechce veriť, že tadiaľ môže nastupovať cesta. Zvyšok línie je už dosť jasný. Parádne špáry striedajú odistené rajbasy. Za zmienku stoja ešte dve ťažké špárové dĺžky za 7a, v ktorých Maroš parádne zadrtil. Tímový OS prelez bol na svete, aj keď záverečné 6c+ dĺžky boli dosť na hrane. Pár vrcholových fotiek, zasnených pohľadov na Angle a frčíme dole vzdušnými zlaňákmi. Druhý deň sme sa už len vyšľapali kopec na Midi a lanovkou zbehli do Chamonix.

Aiguille fu Fou, Voie Amaricaine 7c, ABO, 600m (PP)

Ďalšie naše lezecké plány smerovali k Veži bláznov, po francúzsky známej ako Aiguille du Fou. Podľa mňa sa jedná o najlepšiu stenu v oblasti Mont Blancu. Kvalita skaly je zrovnateľná s Capucínom a strmosť samotnej steny je omnoho väčšia, čo zistíte najmä pri zlaňákoch. V minulosti sa tu liezli jedny z najťažších technických ciest v celej oblasti. V súčasnosti je stena stále menej a menej navštevovaná kvôli nebezpečnému 300 metrovému kuloáru, ktorým v pravidelných intervaloch lietajú šutre. Nedostatok snehu tu zapríčiňuje, že miesto 300 metrov skalnej steny sa už  v Auguste lezie asi 600 metrov skaly. Na chate nám po preleze oznámili, že sme boli prví a asi aj poslední čo tam tento rok vyliezli  dáku cestu. Vybrali sme si najklasickejšiu z klasických ciest: Voie Amaricaine 6c+/A1, (voľne 7c) od štvorice yosemitských borcov S. Fulton, G. Hemming, T. Frost, J. Harlin.

Z chaty Envers sme vyrazili s Marošom okolo 2.00 ráno aby sme kuloár vyliezli ešte zmrznutý. Pri dnešných teplotách bol tento plán úplne k ničomu. Sneh na ľadovci ani v kuloári nebol vôbec zmrznutý. 80 metrov snehu v strmo žľabe výrazne uľahčilo našu situáciu a pri východe slnka sme mali prvú nebezpečnú časť cesty za sebou. Náš rýchly postup výrazne spomalila kľúčová dĺžka za 7c. Obaja sme dali po jednom neúspešnom pokuse. Druhý pokus sa už v mojom podaní vydaril. Maroš sa rozhodol, že si to skúsi natiahnuť aj on, takže som zlanil a po jeho preleze dĺžku vybral. V ďalšej dĺžke za 7a+ už dáko chýbala sila a nohy v rozpálenej platni nedržali. Po mojom chabom pokuse Maroš prebieha dĺžku na flash a ja to za ním doliezam. Zvyšok cesty je už výrazne ľahší. Kvapky dažďa a trochu málo času nás rýchlo ženú dopredu. Neskutočné špáry, sokolíky a najmä širočiny nás privádzajú až na vrchol Fou odkiaľ je parádny výhľad na Chamonix. Dlho sa však nezdržujeme a zlaňujeme nenormálnymi prevismi nadol. Kuloár sa nám tiež darí bezpečne prezlaňovať jeho ľavou časťou. Po 20 hodinách na nohách prichádzame na chatu, kde už všetci spia.

Grandes Jorasses, Walkerov pilier, 6a+,ED-,1200m, (OS)

Na záver výjazdu sa vydávam s Evkou na Jorassy. V priebehu jedného roka je to už moja tretia návšteva, ak  rátam aj jesenný „pitel“ z Desamisona. Walker patrí medzi alpinistické povinnosti a mne sa tam už hodne dlho nedarí dostať, buď kvôli podmienkam, alebo počasiu. Vo Walkerovy je po dvoch týždňoch bez zrážok neskutočne sucho, čomu nasvedčuje aj počet ľudí čo sa chystá do cesty. Ráno okrem nás nastupujú ešte dve dvojice zatiaľ čo v stene bivakuje už asi 8 ľudí. Nastupujeme okolo 1.30 z chaty Leschaux a do svitania sa nám darí vyliezť aspoň jednu dĺžku. Začiatok lezieme v topánkach až pod Rebufatovu špáru. Tu sa prezúvame do lezečiek,  lebo už prechádzajúce 5c mi dalo v Baturách celkom zabrať. Nad Rebufatom stretávame partičku Kórejcov, ktorí liezli dáky rozbitý kút a už jeden bivak v stene mali za sebou. Rýchlo popod nich vytraverzovávame až pod 75m zárez. Jedná sa asi o najkrajšiu časť cesty inak je celý Walker po zime dosť rozbitý. Po záreze nasleduje riadne blúdenie, vyliezanie, zliezanie, traverzovanie až do prvého väčšieho bivaku, kde dávame krátku prestávku. Nasledujú Sivé platne za 6a+, kde som sa s batohom celkom vytrápil. Cez Cassinov bivak len rýchlo prebiehame a po pilieri doliezame až pod trojuholníkové snehové pole, kde na malej poličke bivakujeme. Máme so sebou jeden páperový spacák takže celú noc príjemne prespíme. Ráno nás prekvapuje silný vietor a s ním spojená riadna zima. Preliezame snehové pole a dostávame sa pod suchučký Červený komín. Tu znova obúvame lezečky, lebo snehu ani ľadu tu vôbec nie je. Na vršok to už dobojovávame bez väčších komplikácií. Zostup sme zvolili cez Whimpera, keďže som to už poznal. Nebolo to nič strašného až na jeden zlaňak z hrany seráku. Na ľadovec nad chatou Boccallate už prichádzame za tmy. Oproti septembru minulého roku sa to tu dosť zmenilo. Obrovské trhliny nás nútili dosť kľučkovať. Úplne v spodnej časti nás dokonca čakali dva tenké mosty, na ktoré by som cez deň určite nevkročil. Počítam že pri takomto počasí bude ľadovec v Auguste už úplne neprechodný. Bivakujeme nad chatou Boccallate a ráno zostupujeme dole do dedinky Planpincieux. Evka stopuje hneď prvé auto do Courmayeuru a autobusom sa dostávame do Chamonix.

Nohy dootláčané, rozseknutý palec na ruke, narazená brada, ubolené kolená zo zostupu, dolámané chrbty z batohov.... jáááj, no zlatý život alpinistov. Zregenerovať Jorassy by trvalo hodne dlho a tak to v Chamonix po dlhej dobe balíme a s kopou nových skúseností a nezabudnuteľných zážitkov sa vydávame na cestu domov.