Cerro Torre

Prvé týždne doma na Slovensku uplynuli strašne rýchlo. Hlavou sa však stále preháňajú myšlienky o Cerro Torre. Mali sme byť rýchlejší? Mali sme rátať ešte s jedným bivakom? Mali sme mať viac kotiev do snehu? Mal som lepšie doliečiť kašeľ ako tuberák? Nie!!! Všetko bolo dokonalé, až na poslednú dĺžku, kde si z nás patagónska príroda proste vystrelila a nám neostávalo nič iné, ako sklopiť uši a otočiť to 40 m pod vrcholom. Doteraz som o takýchto bláznivých zvratoch čítal len v knihách a nahováral si: „Tak toto by som doliezol aj keby sa mám plaziť“. Teraz viem, aká to bola blbosť!!! Niekedy je jednoducho šanca na úspech nulová, či je to pätnásta, dvadsiata alebo posledná dĺžka. Treba si to hlavne čo najrýchlejšie uvedomiť a ušetriť si tak veľa nepríjemností.

Vyliezť si Ragni na Cerro Torre bolo v našom pláne od začiatku príchodu do Chaltenu. Po pätnástich dňoch zlého počasia nám vlastne nič iného na lezenie ani neostalo. „Veď kolmé snehy sa predsa nemenia.“ Dosť naivná predstava.
Rolando Gariboty vo svojom sprievodcovi nazval túto cestu „King line" s najneuveriteľnejšími snehovými útvarmi, aké na svete dokážete nájsť. Ako prvý sa až do bivaku pod predvrchol El Elmo podarilo dostať Walterovi Bonattimu spolu s Carlom Maurim už v roku 1958, ale „stredoveké" vybavenie na lezenie ladu a kolmých snehov im znemožňovalo dobojovať cestu až na vrchol. Mauri sa v roku 1970 vrátil ako vedúci talianskej expedície. Tomuto 9 člennému tímu sa podarilo dostať 250 m pod vrchol, ale zlé počasie ich prinútilo expedíciu ukončiť. Členom tejto expedície bol aj Cassimiro Ferrari, ktorý sa v roku 1974 vrátil spolu s expedíciou "Ragni di Lecco". Štvorici Daniele Chiapa, Mario Conti, Casimiro Ferrari a Pino Negri sa podarila táto cesta dobojovať až na vrchol Cerro Torre. Vďaka tomu, že Cesare Maestri nevyliezol v roku 1970 záverečný 60 metrový snehový hríb, títo štyria lezci boli prví, ktorí sa dostali až na vrchol "nedobitnej hory". Do marca 2012 mala táto cesta len 18 prelezov, všetky ostatne výstupy na Torre boli realizované cez Maestriho "Compresor". To sa však po roku 2012 zmenilo odsekaním Maestriho nitov a z Ragni sa tak behom dňa stala najdostupnejšia cesta na vrchol Cerro Tore.

Túto sezónu mala Ragni asi viac neúspešných ako úspešných prelezov vďaka extrémne teplému počasiu. Kto si však chce vyliezť Ragni, musí najskôr absolvovať 38 kilometrový nástup a, samozrejme, treba myslieť aj na 38 kilometrový návrat. Nám tento super trek zabral na nástupe 2 dni, ktoré určite nezaradím medzi najšťastnejšie v živote. Veci sme mali zbalené na 6 dní, od komplet matrošu na zimné lezenie až po snehové kotvy a snežnice, bez ktorých sme si prechod ľadovca Hielo Continental nevedeli predstaviť. Tak sa nám po dvoch dňoch útrap podarilo zabivakovať v doline Circo de los Altares, kde začína nástup do Col de la Esperanza. Popravde, po príchode pod tieto Patagónske velikány sa náš optimizmus veľmi rýchlo vytratil. Po absolvovaní nástupu bolo tiež jasné, že bez pokusu sa odtiaľto nevraciame. Tretí deň ráno sme zbalili veci, ukryli snežnice, jedlo na návrat a začal sa náš boj s Cerro Torre.

Do bivaku pod El Elmo sme museli brať všetky lezecké veci + veci na bivak ako stan, spacáky, lopatu, varenie. Táto časť cesty, ktorá má 1150 metrov, by hocikde v Alpách predstavovala plnohodnotnú lezeckú cestu, len tu v Patagónií sa to berie ako nástup. Obtiažnosť ľadového lezenia bola do 110 stupňov  v serákoch až po M3 v mixoch. Celkom dobré snehové podmienky nám dosť uľahčili situáciu. Až na štyri dĺžky, kde sa bolo treba istiť sme do Col de la Esperanza doliezli sólo. Odtiaľ sme po 150 metroch v neuveriteľných snehoch zabivakovali. Prvý lezecky deň všetko perfektne vychádzalo, od predpovede a podmienok až po luxusný bivak v bezvetrí.

Skoro ráno nastal deň "D", kedy sa malo všetko rozhodnúť. Prvé dĺžky rýchlo prebiehame tesne po svitaní. Zastavuje nás posledná dĺžka pred vrcholom El Elmo, v ktorej nie je snehový tunel. Maroš sa púšťa do baníckej práce a po asi pol hodine je tunel na vrchol Elma prerazený. Rýchlo doliezame krátky hrebeň do mixovej pasáže, ktorá je totálne vyľadnená a dala sa liezť takmer celá na skrutkách. Tu naťahujeme tri dĺžky, ktoré nás doviedli pod takzvaný headwall s jednou 80° a jednou 90° dĺžkou v snehu. Dlho som sa tak v ľade nevytrápil ako tu. Po treťom ustrelení oboch nôh a odvisnutí len na zbraniach vysoko nad poslednou skrutkou som začal brať ako samozrejmosť to, že tu nič nedrží. Po dolezení headwallu začalo strašne fučať, ale tak nič iného sme ani nečakali. Veď sme 3 dĺžky pod vrcholom Cerro Torre. Nasledovala obávaná záverečná trojica mushroomov, ktoré ak nie sú v podmienkach, šanca na úspech je takmer nulová. Sprievodca stále píše o dákych tuneloch a ja som stále naťahoval dĺžky v kolmých snehoch, ktoré našťastie držali. Na konci druhého mushroomu konečne nachádzam kratučký asi 5 metrový tunel, ktorý nás doviedol  rovno pod poslednú dĺžku. Obaja na to pozeráme s vyvalenými očami. „To predsa nemôže isť tade, tam je len previsnutý prašan a chabý náznak tunela“. Marošovi sa do toho nechce, ja sa zase len tak bez pokusu nechcem vzdať a tak naliezam. Masaker, po 30 až 40 minútach vybagrovaných 10 metrov najľahšie vyzerajúceho terénu. Gariboty v sprievodcovi uvádza, že bez tunela môže trvať prekopať túto dĺžku aj 5 hodín. To bol presne náš prípad. Do zotmenia nám ostávali asi 2 hodiny svetla. V silnejúcom vetre a pribúdajúcich oblakoch Maroš volá, že sa mám na to vykašlať. Po rýchlej kalkulácii našich šancí usudzujem, že má pravdu. A tak sme to približne 40 metrov pod vrcholom Cerro Torre otočili a začal sa bezhlavý útek v silnejúcej víchrici, ku ktorej sa pridal mrznúci dážď. Do bivaku prichádzame dosť neskoro po zotmení, totálne vymrznutí a vyfúkaní. Našťastie, goretexové oblečenie od Mountain Equipmentu neprepustilo mrznúci dážď. To sa však nedalo povedať o batohu, v ktorom sme nechali pred vrcholovým útokom spacáky, ktoré ostali dosť mokré.

Ráno nás čakali samé príjemne veci, od obúvania mokrých topánok, obliekania zmrznutého oblečenia, až po odstraňovanie centimetrovej ľadovej glazúry z lezeckého matrošu. Výrazne sa oteplilo a všetko naokolo sa začalo topiť a rúcať. Rýchle sme zlanili z Elma do Esperanzy a pokračovali v zostupe do Circo de los Altares v totálne mokrom snehu po kolená. Celé to ešte viac dramatizuje letiaci šuter veľkosti auta, ktorý preletel 15 metrov od nás. Šťastne sme sa dostali na ľadovec, odkiaľ je to pol hodina v totálne mokrej kaši k snežniciam. Na príbehy, ako sa tu ľudia prepadli po ramená do ľadovej vody tu radšej netreba myslieť. My sme sa bezpečne dostali k našim ukrytým veciam, kde sa začalo hromadné sušenie. Ešte v ten deň sme si dali 5 hodinový trek v snežniciach do Pasa Marcony, kde sme sa konečne dobre vyspali.

Na 6. deň si moje nohy spomínajú doteraz. Po otlakoch ostali len tvrdé mozole. 10 hodinový zostup z Pasa Marcony až k mostu cez Rio Elektriko okorenený brodením silnej rieky, ktorá sa vďaka teplému počasiu rozvodnila.

Bola to istotne veľká skúsenosť, aj keď sa nám táto cesta na obávané Cerro Torre nepodarila zopakovať. Resumé tohto tripu je dosť zaujímavé:  počet dní v horách: 6, natrekovanych km: 78, nalezenych metrov: 1600, počet vylezených ciest: 0. S úsmevom doma pri káve si však môžem povedať, že viac hrdinských činov na Torre sa už v momentálnych podmienkach nedalo urobiť. Bude tam musieť táto legenda ešte pár sezón na nás počkať.