Marmolada - Via Olimpo

        Každá cesta na Marmoláde má svoje osobité čaro. Nekonečné strmé platne vždy naplno otestujú fyzické, ale aj psychické rozpoloženie lezcov ako aj schopnosť vykúzliť z troch dier „tutový“ štand. Olimpo sme si chceli preliezť ako ľahšiu rozlezovku pred nejakým vážnejším cieľom, ale tohtoročné počasie v Dolomitoch už neposkytlo tri pekné dni po sebe bez dažďa a tak sa nám späť už nepodarilo dostať. Nakoniec som vlastne rád, že sa mi s Evkou podarilo zopakovať aspoň túto linku, ktorá už jedno Slovenské opakovanie má od trojice V. Linek, M. Dvoršťák, J. Hýroš v roku 1992.

        Tie nepríjemnejšie časti ako nekonečná cesta autom, ospalý nástup, bivak, skoré stávanie, ktoré si musia všetci horskí lezci odkrútiť, nejdem ani rozoberať. Každý sa s tým musí popasovať po svojom, kým konečne stojí naviazaný pod vytúženou cestou. Takmer vo všetkých cestách na Marmoláde sa vtedy spúšťajú presýpacie hodiny a začína boj s časom, ak to chcete stihnúť za jeden deň bez studeného bivaku. To bol aj náš prípad, ale už v 7. dĺžke nám bolo obom jasné, že nás tretí spoločný bivak v tejto stene neminie.

        Už začínam predbiehať udalosti, poďme radšej pekne po poriadku. 1. dĺžka 55m, obtiažnosť V+, traverz v platniach s jednou skobou. Najchabejšie z chabých možností zaistenia, sem tam sa vylomí hnilá skala, totálne skrehnuté prsty „Fucking hell, čo tu zase robím“. Sprievodca však jasne a nekompromisne hovorí: „Nedajte sa odradiť prvou dĺžkou“, a tak poslúchnem a drtím ďalej. Hneď   v druhej dĺžke sa však deje ďalšia nepríjemná vec. Do našej cesty sa púšťa dvojica Čechov, ktorí prvú dĺžku obliezli ľahkým nástupovým variantom cez Vinatzera. Tomu vravím „šťastie“, cesta sa lezie tak raz za dva roky a my sa tu musíme zrovna dnes s niekým stretnúť. Kľúčová dĺžka cesty je hneď tretia. Česká dvojica to po troch dlhších, asi 6 -7 metrových pádoch vzdáva a vytraverzovávajú späť do Vinatzera. Paráda, konečne môžeme pokračovať aj my. Hodinové vyčkávanie v tieni ešte nikomu na sile v prstoch nepridalo čo bol aj môj prípad. V tých marmoládskych dierkach snáď vtedy mrzlo. Našťastie prvá polovica dĺžky bola do previsu po madlách, kde sa mi prsty dostatočne zahriali a záverečná veľmi jemná pasáž s 8 metrovými odlezmi nad skobkami sa už našťastie obišla bez dramatických zaváhaní. One sight bol na svete, opäť jedna z tých dĺžok, ktoré by som už nechcel opakovať. Nový sprievodca hovorí 6c+, staré nákresy 7a+, ja by som to ohodnotil veľmi poctivé 7a. Je to však úplne jedno, keďže sa ako kľúčové v konečnom dôsledku ukázali platne za 6a a 6a+ vo vrchných častiach steny. 5m nad zúfalo založeným posledným istením (dva háčiky v pavúku) sa odohrávali trosku iné drámy, kým som konečne vôbec uvidel (nie cvakol ale uvidel!) ďalšiu skobu a zistil, že som stále ešte v našej ceste.

        Po kľúčovej pasáži nasledovala dĺžka za 7+ bez jediného pevného istenia, v ktorej sa rozhodne nepadá. Konečne sme sa tak dostali do Vinatzerovej cesty, s ktorou sme mali spoločné 3 dlžky. Tá zmena štýlu lezenia bola neuveriteľná, stačili tu len expresky, obtiažnosť 6a sa dala utekať tak ako sme zvyknutí. Olimpo je jednoducho úplne dakde inde čo sa nám aj hneď potvrdilo vo zvyšnej časti cesty. Hladké platne ani náznak dákej viditeľnej línie, žiadne istenia na dohľad.  12. Dĺžku som liezol asi hodinu a vždy po 15 metroch zliezania, traverzovania a blúdenia sa zázrakom predo mnou zjavila skoba. Na policu doliezame dosť neskoro a pokračovať do vrchnej časti steny v ten deň už nemalo zmysel. Bivakovať sme moc nechceli, ale zlaňovať 15 dĺžok v noci sme jednoznačne vylúčili. Našťastie tu bol k dispozícií celkom luxusný bivačík pod previsom pekne ohradeným kameňmi. Noc nebola až taká studená, ešte aj sneh,ktorý sme nabrali na polici sa nám do rána roztopil. Druhý deň ráno nás však zahaľuje hustá hmla. O 6.00 sa konečne dvíha a na oblohe sa objavujú husté čierne búrkové mraky. V mysli sa hneď začínajú vynárať klasické otázky. Zlaňovať? Nezlaňovať? Zatečie tento náš bivak? Podarí sa nám z vrchnej časti ešte zlaniť? Nakoniec sa rozhodujeme skúsiť vyliezť dve, tri dĺžky a ak sa počasie nezmení začneme zdrhať. Našťastie sa počasie umúdrilo a my sme sa mohli smelo pustiť do vrchnej časti steny, v ktorej nastavená laťka obtiažnosti vôbec nepoľavovala. Na konci 19. dĺžky nás ešte čakalo prekvapenie vo forme obrovského skalného okna s perfektným štandom na jeho vrchu. Do dĺžky nad oknom sa mi už totálne nechcelo, dehydratácia, psychická fyzická únava.... Opäť asi 50 metrová neskutočná platňa, kde zdola nie je vidno absolútne nič. Krok sa krokom sa nám to úspešne podarilo preliezť a výstup na Olimp bol otvorený.

         Čo dodať na záver, jednoducho Giordaniho cesta. Treba to skúsiť na vlastnej koži. Ale poviem vám jedno, nalezené metre v rajbasoch na piesku by ste v jeho cestách zlatom vyvážili. Takže hor sa na piesok a hneď potom na Marmoládu.