Tofana a Civetta

S Labuťom sme sa vidali do Dolomitov poliezť dáke ťažké a dlhé cesty, ale ako vždy všetko sa to muselo dáko skomplikovať. Labuť prišiel s bolavím prstom a ja som musel byť nakoniec pondelok doma. Štvrtok večer sme teda vyrazili. Pridali sa ku nám Jožo a brácho Šimon, ktorý sa rozhodli pozdolávať miestne vrcholy. Ráno pod Tofanou sme len prebalili veci a utekáme rovno do steny. Cesta Compara di Meranda 7b, 7 dl. ma štvala od posledného výjazdu kedy nás s Evkou zahnala z druhej dĺžky búrka. Prvé dĺžky však znova riešim na OS, tretia za 6b+ vychádza na Labuťa, a už sme pod kľúčovou za 7b. Dlhé odlezy, traverzy, bandasky ako sviňa ale nakoniec to preliezam na OS. Kľúčové miesto mi prišlo asi v polovici dlžky tak 4m nohami nad istením. Pomaličky som si začal spomínať na svoj let na Cimach a pripravovať sa na repete :))))). Ďalšiu dĺžku za 7a Labuť necháva na mňa a tak znova nasleduje brutálne natekanie v previse. Potom už len dve ľahučké dĺžky a sme na vrchole. Vzdušný zlaňák dole je tiež riadna sranda.

Večer sme sa vidali rovno pod Civettu aby sme zbytočne nestrácali čas. Ráno však totálne ignorujeme budík o 5.00 a rozhodujeme sa že pôjdeme vyliezť našu cestu rovno na bivak. O 10.00 sa vyhrabávam zo spacáku a neveriacky kukám na Labuťa ktorý sa kúpe v ľadovom jazere. Balíme lezecké veci, ku ktorým naviac pridávame jeden páperový spacák. Počas nástupu pod stenu len pozerám nad hlavu ”Do riti to je ale stena”. Eiger popri tomto vypadá ako kopa štrku. A výška steny je asi dve veže Petit Dru na sebe. Ešte nájsť tak nástup. A tu začali vznikať komplikácie. Nákresy máme super len nám chýba kvalitná fotka steny. Máme len takú starú čiernobielu z ktorej sa toho nedá moc vyčítať. Nastáva hazardérske rozhodovanie medzi dvoma nástupmi. Nakoniec to vyhráva cesta viacej vľavo ktorá vypadá že pôjde kútami.Cesta Philip – Flam do ktorej sme chceli naliezť, bola dlho najťažšia cesta vo východných Alpách. So svojimi 36 dĺžkami istotne patrí aj medzi najdlhšie cesty v celých Dolomitoch.

Náš cesta smeruje kútmi na vežičku ktorú máme aj v nákrese. V asi 5. Dĺžke však začala klasa dáko prituhovať. Čo už asi boli dobrí, stále si nahovárame. Nákres sme presne natlačili do našej línie. Lezieme ďalších 5 dĺžok počas ktorých sme zistili že sme definitívne stratený. Obtiažnosť sa začala pohybovať tak okolo 6+/7- a nad name sa týčila dĺžka v previse so skobami po metri. Definitívne to vzdávame a zlaňujeme dole.

Doma som sa dočítal, že sme naliezli do cesty Via Martiny 5+, A2 a vyliezli prvých 10 dĺžok volne. Jedno miesto bolo za 5+,A1. Tak takto sa zapráskať sa mi podarilo po prvý krát. Naliezli sme asi 100m naľavo. Takto budem musieť ísť nabudúce doliezť aj starú hákovačku.  

S veľkou pravdepodobnosťou sme o týždeň v Dolomitoch zase. Tento krát to dúfam bude už bez blúdenia.