Strecha Slovenska na Nový rok

Fúúúú, no bol to zážitok. Táto cestá dýcha históriou z každého rohu, stačí sa len pozrieť na tie nitíky, ak sa to dá tak nazvať, čo vypadajú ako klince nabité v skale a každý druhý z nich sa točí alebo je prasknutý, alebo hrdzavé skoby zatlčené do všakovakých spoďákov alebo machu....

Všetko išlo ako po masle, nástup pohodička v topánkach až pod strechu. Prvé kroky v streche boli dosť neisté, hlavne keď tam človek vidí všetko to hrdzavé haraburdie. Ale postupne sa to rozbehlo. Prvá dlžka trvala asi hodinu a štvrť, Evka o niečo dlhšie lebo si musela pofotiť každý druhý nit :))). Na štande som si posedel na lavičke, trocha zimy preklepal a išlo sa ďalej. Druhá dĺžka v strope mi prišla o dosť ťažšia ako prvá. Dlhšie prečahy, menej nitov + tesne pred štandom bolo treba krkolomne zakladať v špáre vlastné frendy a dúfať, že budú držať keď sa do nich zavesím. Všetko sa obišlo bez vážnejších problémom a o 15. 30 som už menil teplučké topánky za lezečky a naliezal do vysneženého asi 15m položeného kúta. Kútik pustil celkom rýchlo, už som videl pekne pred sebou vršok skaly a presne ten nás zastavil.  Posledné 3m pod vrchom položený terén asi tak za 2- bol v momentálnych podmienkach neleziteľný, iba ak s motykami a v mačkách. Samozrejme som sa o to pokúsil ale lezečky na tých vytečených glazúrkach a snehu nie a nie držať, ani prstom na rukách sa to moc nepáčilo. Po asi hodinovom boji, pri ktorom mi dvakrát šmykli nohy a ostal som visieť len na rukách. Asi 5 - 6m nad poslednou skobou som to definitívne zabalil a zliezol dole na štand ten parádny vysnežený 15m kútik, ktorý som ledva predtým vybojoval hore.

A tak sa skončil náš zimný prelez Strechy asi 3m pod vrškom :(((((. Možno sa tam dakedy za 10 rokov vrátim znova ak sa budem nudiť, ak nie tak to považujem za pelezené :DDDDDDDDD