Petit Dru - Najlepšie nakoniec

„Fakt to tu všetko vypadá ako mesačná krajna“. Stojíme pod západnou stenou Petit Dru po 4h šlapania z Monteversu. Všade blbé ticho, po dákych lezcoch ani stopy. Chodníky totálne zarastené, akoby tu 5 rokov nikoho nebolo. Veci na spanie nechávame v bivaku na začiatku doliny a len s lezeckým matrošom prichádzame pod stenu. Ďalší deň poobede hlásili búrku. Chvílkové rozhodovanie medzi Americkou diretkou, ktorú by sme museli ísť zajtra a a klasikou v Severnej stene, do ktorej by sa teoreticky dalo naliezť aj hneď vyhráva sever. Marošova hláška „Veď aj Rebufat to dal z prvého vláčika z Chamonix, tak prečo nie my“ ma posmeluje a tak o 13.00 naliezame do cesty Allain – Leininger  6+, 900m, 28 dl. Prvých 8 dlžok lezieme rýchlo súčasne v topánkach. Prvý úsek, ktorý nás na chvíľku spomaluje je úzky komín v 12. dlžke s klasifikáciou IV. Mal som dosť veľké pochybnosti či by to aj v Adršpachu nebolo za viac. Odtiaľto už definitívne ideme v lezečkách. Čo bolo horšie, že stena sa začínala prebúdzať. Najskôr padali len malé kamene až sa to vystupňovalo po šutre veľkosti kuchynských skriniek. Maroš rýchle prelieza Lambertovu špáru.  Na štande sa chopím vedenia ja. Nešťastný výber, pretože nasledovali dve dlžky v totálnom vodopáde. Obliezť to nešlo, pretože všade inde strašne lietali šutre a tak neostávlo nič iné ako obliecť goráč a pustiť sa do toho.  Vody pokolená, lezečky nakašu mokré, všade lietali samé šutre – začínalo to zaváňať prúserom. Postup bol nasledovný 10 mega rýchlych krokov hore, pozrieť nad seba či nič neletí, a znova 10 rýchlych krokov. Pri  jednom takomto pozeraní nad seba asi 2m odo mňa dopadol šuter velkosti televizora. Sekundové zaváhanie „Čo tu do riti robíme“  nasucho pregĺgam, nádych zápachu síry a prášim smelo ďalej pod najbližší previs  už vonku z vodopádu. Maroš dolieza  za mnou celý premočený. „Tak toto bolo o chlp“. Na štande mu hovorím, aký super štad mám, že už tu nič nepadá. Ani som to nestihol dopovedať a už som mal šuter v hlave. Našťastie si to odniesla len prilba. Rýchlo odtiaľ zdrháme preč. Snehový vyklenok v severnej stene,  z ktorého sa sype všetok ten bordel nechávame naľavo a dostávame sa na hranu  odkiaľ je už vidno do západnej steny. Maroš mal ešte pri istení jeden neskutočný pohľad, keď sa zo snehu pustil šuter veľkosti auta a kotúľal sa dole presne cez dlžky ktoré sme predtým vyliezli..... K tomu asi netreba nič dodať. Máme ešte 2h svetla a tak utekáme rýchlo  dalej. Naťahujem ešte 2 dlžky. Následne sa vedenia chopí Maroš. Nasleduje klúčová dĺžka cesty Fissura Allain. Ani poriadne neviem, ktorá to bola.  Kamene nad snehom prestali lietať tak si konečne môžeme začať vychutnávať lezenie s ťažkými báglami :DDDD.  Poslednú dlžku pred bivakom naťahujem ja. Na polici sa definitívne zotmelo. Je 21.00 a nám chýbaju už len 4 dlžky po traverz do Normálky v južnej stene. Bivak sme teda nevychytali luxusný. Na polici sme mohli len sedieť dvaja vedľa seba takže zo spania toho moc nebolo. Pohľad na vysvietené Chamonix a množstvo čeloviek postupujúcich na vrchol Mont Blancu nás sprevádzali celú noc.

Na svitaní obúvam totálne mokre a strašne studené lezečky a naliezam do rozbitej dlžky nad bivakom. Maroš na štande si odžil svoje, ked okolo neho lietali šutre čo som pri lezení pozhadzoval dole. V-, V, V+, IV a sme nakonci cesty. Nákres skončil, vrchol nad nami, ale kadial hore to veruže nevieme. Začali sme teda traverz doprava kam nás ťahali istenia. Nad hlavou v špáre som zbadal nechaný Camalot s expreskou, to nás ubezpečilo, že tadiaľ cesta nevedie :))))). Dalšia šanca ako sa dostať na vrchol bol mokrý previsnutý kút s pár slučkami, ten sa nám tiež vôbec nepozdával a tak sme traverzovali ďalej. Asi po dvoch pretraverzovaných dlžkach zisťujeme že ten komín bola jediná šanca ako sa dalo dostať hore. Na návrat späť už nemáme čas vďaka búrke, ktorá sa ma dovaliť, a tak vrchol vzdávame a začiname zlaňovať.  Viac ako desať strašných zlaňákov nás ubezpečuje, že ani  južná stena Dru nieje choďák. Konečne sme tesne nad +adovcom Charpoa a neveriacky naň pozerám. Obrovské trhliny, padajúce seráky a na druhej strane miesto snehu hnusný, čierny vodný ľad. Asi 30 min sa rozhodujeme kade ale žiadnu rozumnú cestu nedokážeme nájsť. Zvažujeme aj možnosť vrtulníka, ale nakoniec sa rozbiehame na prvý 10m ľadovcový most. Utekame rovno, trhlina, rýchlo späť, jeden presko druhý preskok, zase trhlina, rýchlo späť. Na chate museli mať z nás inú srandu ako sme tam pobehovali. Nakoniec ostáva jediná šanca ako sa odtiaľ dostať, zliezť dole do 15m trhliny nad ktorou sa týčia iba zázrakom pokope držiace odtopené ľadové seráky a na jej konci vytraverzovať strmím ľadom von. S neuveriteľným šťastím nám náš plán vychádza. Na chodníku nad chatou už len nasleduje hlboký výdych a úprimná radosť z toho, že žijeme. Ešte nám však ostávalo 3h šlapania k spacáčikom do bivaku, to našmí opuchnutým nohám moc neprospelo. Ďalší deň len zostup na Montevers a hurááááá vláčikom do civilizácie.

Po takýchto zážitkoch to Dru bolo asi naposledy. Je veľa kompaktných stien s cestami ktoré určite stoja viacej za prelez, ako tie na Drukovi. Ale ktovie možno sme boli posledný čo to kedy preliezli, pri tejto stene človek nikdy nevie, či tam tá cesta prežije dalšiu zimu :)))) Tak, či onak Dru au revoir.