Mordor WI5

Týždeň prešiel neuveriteľne rýchlo a už sa zase trmácame pod ľady v Eisarene v dosť pozmenenej zostave. Ja, Evka a milovník ľadového lezenie Labuť sme pevne rozhodnutý vybojovať 300 metrový Mordor za WI5. Fero Šimko s Marošom Bogom majú v pláne vedľajší Supervisor za WI6. Ráno na nástupe ako vždy tlačenica, všetci sa však hrnú do Supervisora. Do Mordoru nalieza s nami len jedna dvojka Poliakov. V prvej dĺžke neveriacky sledujeme domáceho Rakušana ako si to valí hore free solo. Jeho dôvera v totálne jemné zasekávanie ľadu ma úplne ohromuje. Ja by som sa na tak zeseknutú zbraň nezavesil ani keby mám skrutku zavrtanú pri páse, nie to ešte free solo 100m nad zemou. Za neuveritľných 50 minút je hore. Čo dodať, my také 50 km od domu nemáme, keby hej istotne by to naše lezenie vypadalo inak.

Prachové lavíny sa valili cez nás jedna za druho. Po najťažšej tretej dĺžke sa z Mordoru ozývajú len výkriky bolesti. Prepal, prepalík pri asi -8 °C si každý znás vychutnal dosýtosti. Neviem sa poriadne rozhodnúť čo je lepšie, byť natotálku mokrý ako víkend dozadu v Supervisore, alebo skučať od zimy ako dnes. Pri pohľade na vyslnený Supervisor však len bledneme závisťou. Fero s Marošom sú už hore a nám stále ostávaju dve celé dlžky v celkom strmom ľade. Po pár hodinách sme konečne nakonci a zasvetla stíhame zostupiť po ferate dole k batohom. Nalievame doseba zvyšok čaju a hneď prášime dole na parkovisko do nášho “hotelíka“ pre dve osoby v ktorom sme boli narvaný traja. Aby tej zimy nebolo nedajbože málo, tak nás v noci zasypalo asi 20 cm snehu. Našťastie náš Hilton tomuto náporu statočne odolal :))))

Nedelu ráno nás čaká dalšie nepríjemné prekvapenie. Ferove autíčko nie a nie naštartovať. Diagnóza je úplne jasná, vymlátená baterka. Ochotný rakušania hneď pristavujú bližšie auto aby nám dodali potrebnú energy. Po pár bezúspešných pokusoch autičko štartuje. Každému zhlboka odľahlo. Rýchle balíme veci a ide sa do mesta na skalky. Keby dačo parkujeme hneď vedľa autoservisu ale podobná patália sa už nevyskytla. Na skalkách v meste som si hneď po Ferovi vyliezol na flash krásnu cestu Mister Magoo za M8-,WI5. Maroš ktorý nám to celé vymyslel a nacvakal to prelieza na PP. Evka ešte prelieza ľadík na TR za WI4 a všetci máme toho plné zuby. Balíme a ide sa na nekonečných 610km domov.

Na záver čo dodať. Som strašné rád, že už mám tieto dve vyslovene masové záležitosti v Eisarene za sebou. To množstvo ľudí čo sa za celú zimu preženie týmito dvoma klasikami je úplne odpudzujúce. V doline však ostalo veľa iných krásnych ľadov kvôli ktorým sa oplatí vrátiť speť. Túto zimu to však už asi nebude.   

Výjazd sponzoroval Vilo Šujan, bez jeho skrutiek by sme mohli sedieť doma!!!!!