Eiger

Sú 4 hodiny ráno a ja sa nervózne vyhrabávam zo spacáku a dávam si pár drepov a poskokov okolo bivaku aby som zistil či môj zdravotný stav je už Ok. Ležíme s Evkou pod Eigerom už tretí deň a vírus, ktorý som si priniesol ešte zo Slovenska nie a nie pominúť. Nadopovaný tabletkami, v nohách 1000 výškových metrov z Grindelwaldu a nič sa nezlepšilo ani nezhoršilo. Čo už dnes máme poslednú šancu buď to vylezieme alebo môžme ísť dole, pretože další deň ma začať liať. Nakoniec sa rozhodujeme ísť do toho. Za pol hodinu sme pod nástupom našej cesty Le chant du Cygne 7a+/b, 900m, 21 dĺžok. Prvé dlžky sa snažíme uteka,ť ale moc sa nám to nedarí. Skala je tu super, vypadá dosť dierová, ale každá jedna z týchto dierok je totálne oblá. Postup trocha komplikujú police, ktoré sa tu nachádzaju vždy po 50m, úplne obsypané šutrami a každý jeden výlez na ne je oblinový bouldering.  Šance na odistenie su skoro žiadne,  preto je aj celá cesta na nitoch avšak 4 až 7 nitov na 50m nám moc odvahy nedodáva. Na 10-tom štande obchádzame luxusný bivak a naliezame do druhej, ťažšej polovice cesty. Odtialto už začalo isť do tuhého. Obrovské bloky, dlhé odlezy a naviac sa spoza Eigeru začala nasúvať hustá čierna oblačnosť. Za pár minút sme dovidedeli na 10m. Úplná čerešnička na torte bolo,keď predomnou toto mlieko presvietil blesk a začalo pršať. Štandy boli síce na nitoch ale zaňovať spodných 10 dlžok v traverzoch bolo nereálne. Chvílka paniky – hore?? Dole??? 17dlžok zlanovania verzus 4 ťažké dlžky doliezania. Po pár minútach našťastie zahnal vietor búrku nad centrálnu stenu Eigeru kadial sa už začínali valiť potoky. Za neustáleho hrmenia, ktoré sa ozývalo všade naokolo teda volíme rýchli dolez na vrchol. „Ešteže je ten Ženevský pilier taký previsnutý“ pochvalujeme si ku koncu, keď lezieme po suchučkej skale a vidíme čo sa odohráva v centrálnej stene.  V klučovej 50 m dlžke za  7b padám,  následne len AF doliezam túto dlžku so záverečným 15m runoutom tak za 8-, v ktorom som si už začínam myslieť že zahyniem. Na druhý pokus za neustáleho hrmenia  a poprchania ani nepomýšlam a utekáme hore poslednými tromi dlžkami. 6c, 6b, 6a a máme to úspešne za sebou. Ešte prežiť nočný zostup na Eigerglescher. Ladovec, skala, chabé zlaňáky, nočné blúdenie po terasách v západnej stene, ale nakoniec sme to úspešne dobojovali a o 2.00 ráno mega unavený zaliezame do spacákov v bivačíku.

Eiger sa istotne oplatí navštivíť,  v lete či v zime ponúka kvantum lezeckých možností,  ktoré sa ešte dáke to storočie budú označovať slovkom alpinizmus. 1800 metrovú stenu v Tatrách a ani v celej Europe asi nenájdete. Tak nieje  nad čím váhať, treba vidieť a skúsiť....

P.S.   Pozor na kravy, sú schopné zožrať aj spacák alebo lezecký matroš, videli sme na vlastné oči